Vladimír Predmerský / NA VLASTNÉ OČI
Päťdesiatpäťročná existencia nitrianskeho Starého divadla nie je predsa taká stará, aby som si nepamätal na jeho začiatky, vtedy ešte pod názvom Bábkarský súbor pri Nitrianskom krajovom divadle. Lebo, taká bola prax, že profesionálne bábkarské súbory vznikali pri činoherných divadlách. Umelecký vedúci a režisér Ján Romanovský musel vynaložiť veľké úsilie, aby sa súbor v roku 1960 administratívne osamostatnil a začal, pracovať najprv ako Západoslovenské bábkové divadlo a neskoršie až do roku 1999 pod hlavičkou Bábkové divadlo Nitra.
V päťdesiatych rokoch minulého storočia chodili sme sa do Nitry pozerať na inscenácie tvorcu "nitrianskej bábkovodičskej školy" Jána Romanovského. Jeho jednotný pohybový postup na vodenie spodovej bábky - javajky, exceloval v Ozábalových Divých husiach /1959/. Jeho predstavitelia, bábkoherečky a bábkoherci Veronika Tureková, Mária Kožuchová, Karol Kuchárik, a potom aj ďalší ho uplatňovali pri inscenáciách hosťujúcich režisérov. Ileana Popescu využila herecký temperament súboru na strhujúci rytmus príbehov rumunského ľudového šibala Pakalu a český režisér Václav Charvát priviedol M. Kožuchovú k jedinečnému bábkohereckému prejavu v titulnej postave hry Pani Bieda /1961/. Budem úprimný, ak poviem, že sme súčasne vítali každý nový inscenačný postup režisérov, narúšajúci jednotný princíp "školy", čo sa markantne prejavilo v inscenácii Karla Brožka S vetrom o preteky /1961/. J. Romanovský ako autor mnohých bábkových hier svojou Princeznou Kukulienkou /1970/ významne prispel do komediálneho bábkového žánru a titul sa čoskoro stal bestsellerom domácich a zahraničných divadiel. Novú poetiku naznačil príchod režiséra Jána Hižnaya /B. Lenčová: O Rámovi a Síte, 1971/, ktorý sa však neskoršie začala utápať v nenáročných tituloch. Oživením repertoáru sedemdesiatych rokov bolo hosťovanie významného českého míma Ctibora Turbu, ktorý režijne naštudoval so súborom pantomimickú klauniádu Strach má veľké oči /1976/ s vynikajúcou komickou postavou Pocestného v podaní Jána Kožucha. /Neskoršie úlohu úspešne prevzal Július Jenis/. Osemdesiate roky poznačilo hľadanie vlastnej inscenačnej tváre divadla prostredníctvom hosťujúcich režisérov. Mimoriadny ohlas zaznamenali dve inscenácie režiséra Pavla Uhra na hudbu Saint-Saensa /Karneval zvierat/ a M. P. Musorgského /Obrázky z výstavy, 1980/. Do hravého, komediálneho štýlu pre najmenších divákov prispel režisér Vladimír Kubíček so Zvončekom a Bambuľkou /1987/ a ku klasickej rozprávke Zhavranelí bratia /1988/ sa prostredníctvom ľudových výrazových prostriedkov vrátil Karel Brožek. Aj keď v tomto období boli uvedené zaujímavé tituly /Prvohry M. Kováča-Adamova, Brechtov Kaukazský kriedový kruh, Feldekova Hra pre tvoje modré oči/, alebo nápadité výpravy výtvarníkov /Šárka Váchová, Peter Cigán, Eva Farkašová, Mária Žilíková/, ich inscenačná výpoveď sa pohybovala v neujasnenom experimentovaní. Až v prvej polovici deväťdesiatych rokov sa začína okolo režiséra Ondreja Spišáka formovať tvorivý tím s dramaturgom Ivanom Gontkom, externým scénografom Františkom Liptákom, ku ktorému sa zakrátko pridáva mladý, mimoriadne talentovaný interný scénograf a výtvarník Ivan Hudák a hudobný skladateľ Eugen Gnoth. Divadlo vedené riaditeľom a skúseným režisérom Karolom Spišákom, začalo postupne dostávať osobitú tvár, poznačenú poetikou Ondreja Spišáka. Vznikajú inscenácie, do ktorých sa priamo zapája detský divák /J. Cíger-Hronský: Budkáčik a Dubkáčik, I. Gontko - O. Spišák: Snívajte sami/, na javisko sa dostáva dramatizácia Vodrážkových Pirátov, ale aj Kainarova Zlatovláska. Prostredníctvom Marlowho a Goetheho Fausta sa O. Spišák obracia na drogovo závislú mládež, prihovára sa im Janouškovým a Klimáčkovým Žltým autobusom, venovaným existencii hudobnej skupiny The Beatles. V plnokrvnom inscenačnom tvaré ľudového divadla uvádza hru z prelomu 18. a 19. storočia Komédiju o Františke. Zámer tvorcov novej koncepcie divadla bol jednoznačný. Osloviť inscenáciami nielen detské publikum, ale aj mladého a dospelého diváka. Práve tejto staršej vekovej kategórii sú koncom deväťdesiatych rokov venované inscenácie politického divadla Teraz na východe a Azapád, kade sa ide na Západ...?! autorskej dvojice F. Malec a E. Gnoth, ale aj metaforická výpoveď autora J. Žáčka Ftáci /podľa Aristofana/, všetko v réžii K. Spišáka. Herečka Oľga Schrameková sa prostredníctvom piesní a šansónov pod názvom Čo chcete od ženy v réžii O. Spišáka, prihovorila k citovému životu starnúcej ženy. Šírkou svojho inscenačného záberu sa bábkové divadlo celkom zákonite premenovalo na Staré divadlo Nitra (1999). V politicky hektickom období druhej polovice deväťdesiatych rokov, poznačenom divadelným štrajkom, odvolávaním a odchodmi pracovníkov divadla a ich opätovného návratu, dochádza však v roku 2000 k nenávratnému odchodu mladého scénografa Ivana Hudáka. Ten citovo i umelecky poznačil vývin divadla. Režisér O. Spišák si začiatkom nového tisícročia nachádza scénickú výtvarníčku v osobe M. Žilíkovej, ktorá už predtým pôsobila v divadle. Koncepcia divadla sa nemení. Náročné i hravé predstavenia pre deti /M. Maeterlinck: Belasý vták, L. Podjavorinská: Čin-Čin, H. Ch. Andersen: Snehová kráľovná, Z. Zemaníková: Ponitrianske vyprávky, K. Bendová: Osmijanko rozpráva, atraktívny Hobit J. R. R. Tolkiena/ a pre mladého diváka Limonádový Joe. Tohtoročné výročie divadla charakterizuje poetický príbeh Havran z kameňa v réžii O. Spišáka a politická komédia I. Stodolu Čaj u pána senátora v réžii K. Spišáka.Verte alebo neverte, ale toto všetko spomínané i nespomínané som videl na vlastné oči počas päťdesiatpäťročnej existencie nitrianskeho Starého divadla. Kto neverí, nech tam beží, aby sme mohli divadelný zázrak prežívať spoločne aj počas nasledujúcich rokov.