Hašterica
Porota Ceny Hašterica, ktorá napozerala temer všetky inscenácie v divadelných sezónach 2006/2007 a 2007/2008 mala možnosť zhliadnuť množstvo zaujímavých scénických diel.
Dramaturgická ponuka divadiel bola pestrá, takisto ako aj ponuka žánrová a formálna.
Je potešiteľné, že v niektorých divadlách sa už stalo samozrejmosťou, že sa vymanili zo striktnej línie uvádzania hier pre najmenšieho diváka, hoci upútať divácku pozornosť najmä adolescentného diváka a pritiahnuť do hľadiska bábkového divadla dospelého diváka nie je jednoduchou záležitosťou.
Dramaturgická ponuka divadiel bola pestrá, takisto ako aj ponuka žánrová a formálna.
Je potešiteľné, že v niektorých divadlách sa už stalo samozrejmosťou, že sa vymanili zo striktnej línie uvádzania hier pre najmenšieho diváka, hoci upútať divácku pozornosť najmä adolescentného diváka a pritiahnuť do hľadiska bábkového divadla dospelého diváka nie je jednoduchou záležitosťou.
Inscenačné výsledky však potvrdili, že kvalita inscenácie nie je závislá od veku recipienta, a že pre deti alebo mládež môžu vzniknúť rovnako kvalitné, ba mimoriadne inscenácie.
Porota ocenila cenou inscenáciu Starého divadla v Nitre Kto chytá v žite v réžii hosťujúceho Jakuba Kroftu. Inscenácia sa vyznačuje vysokým stupňom hereckého „kumštu“ a emocionálnej inteligencie, ktorá má pôvod už v literárnom diele Jerome Davida Salingera. Režisér so všetkými tvorcami dokázal preniesť poetiku , humanistické posolstvo a životnú pravdu diela a dokázal spoločne s hercami zhmotniť jeho autenticitu.
Inscenácia bola silným estetickým aj etickým zážitkom. Rozhodnutie poroty bolo preto jednoznačné a súhlasné napriek tomu, že vznikla debata o absencii výrazových prostriedkov bábkového divadla. Sila výpovede zvíťazila....
Porota ocenila cenou inscenáciu Starého divadla v Nitre Kto chytá v žite v réžii hosťujúceho Jakuba Kroftu. Inscenácia sa vyznačuje vysokým stupňom hereckého „kumštu“ a emocionálnej inteligencie, ktorá má pôvod už v literárnom diele Jerome Davida Salingera. Režisér so všetkými tvorcami dokázal preniesť poetiku , humanistické posolstvo a životnú pravdu diela a dokázal spoločne s hercami zhmotniť jeho autenticitu.
Inscenácia bola silným estetickým aj etickým zážitkom. Rozhodnutie poroty bolo preto jednoznačné a súhlasné napriek tomu, že vznikla debata o absencii výrazových prostriedkov bábkového divadla. Sila výpovede zvíťazila....
....V dvoch divadelných sezónach videla porota množstvo dobrých inscenácií vo všetkých slovenských profesionálnych divadlách, videla však aj niekoľko priemerných.
Za tie najzaujímavejšie považuje horeuvedené inscenácie, avšak inscenácia, ktorej patrí cena poroty v zložení Ida Hledíková, Andrej Navara a Katarína Revallová je inscenácia Kto chytá v žite. A to sa porota ani nehašterila...
Za tie najzaujímavejšie považuje horeuvedené inscenácie, avšak inscenácia, ktorej patrí cena poroty v zložení Ida Hledíková, Andrej Navara a Katarína Revallová je inscenácia Kto chytá v žite. A to sa porota ani nehašterila...
V kontexte hodnotení a názorov poroty vypracovala: Ida Hledíková, predsedkyňa poroty Hašterica
KRUHY SILY
Bábkarská Bystrica 2008
Bábkarská Bystrica 2008
Uvidela som dom z mojich detských snov!...
A ešte spomenie dve inscenácie, ktorých obrazy si nosím so sebou. Jedno úplne iné, ako doteraz spomínané, poltónovejšie, akoby cez polozavreté ústa vyslovované, no presne cielené KTO CHYTÁ V ŽITE Starého divadla z Nitry. Úžasné, že aj pre túto ťažko skomunikovateľnú vekovú skupinu (od 15 rokov) vie niekto takto civilne, a predsa divadelne pomenovať bolesť dospievania...
Viki Janoušková, členka medzinárodnej poroty, SK
Bábkárská Bystrica 2008 v rytmu bubnů a padajících kaštanů
...Třetí den
Vysvitlo sluníčko, se kterým jako by se domluvili i tvůrci osvěžujícího, příjemného představení Kdo chytá v žitě, které do Bystrice přivezlo Staré divadlo z Nitry. Pohostinská režie Jakuba Krofty pro toho, kdo viděl jeho Tajný deník Adriana Molea v DRAKu nezapře nejen Jakubův dnes již výrazný rukopis, ale i stejná východiska k tvorbě pro teenegerovskou generaci. Hlavní hrdina Holden Caulfield je vlastně jen o něco starším Adrianem Molem. Sejně jako on se zmítá v citových zmatcích, stejně jako si teprve oťukává možnosti svého vztahu k lidem, shodně s ním hledá sám sebe. Příběh vyprávěný, hraný a komentovaný Holdenem Caulfieldem ve dvojí podobě (mladého Holdena hraje Andrej Šoltys a zralého Holdena Ondrej Spišák) má v sobě veškerý půvab beetnické literatury 60.let, ale i její atmosféry, kterou (jako v Adrianovi) dokreslují dobové, v tomto případě převážně vánoční, americké šlágry. Krofta pracuje s imaginární nebo zástupnou rekvizitou a jsou to právě jevištní metafory, které dělají představení přitažlivým. Hlavním akcentem aranžmá je zde kruh (kruh života, kruh opakujících se situací), který se v inscenaci několikrát objevuje i v dalších významech (malá točna, která je jednou kruhovým kluzištěm jindy bezcílnou noční poutí taxíkem až po onu vítěznou a osvobozující jízdu na kolotoči v samotném závěru). Představení si na nic nehraje, má nadhled, současný jazyk a výtečný kontakt s mladým publikem. Musím říci, že mu hlavní cena – cena Henryka Jurkowského – unikla jen o fous. A jen vzhledem k tomu, že v tomto případě o loutkovém divadle při sebe shovívavějším pohledu nemůže být řeč. Nevím, jestli to bylo nějaké znamení shůry, ale právě při tomto představení nebombardovaly plachtu šapita provazy deště, ale výrazná sprška dozrálých kaštanů. Po prvotním šoku z téhle kanonády to působilo jako jeden z přirozených efektů tohoto představení!
Vysvitlo sluníčko, se kterým jako by se domluvili i tvůrci osvěžujícího, příjemného představení Kdo chytá v žitě, které do Bystrice přivezlo Staré divadlo z Nitry. Pohostinská režie Jakuba Krofty pro toho, kdo viděl jeho Tajný deník Adriana Molea v DRAKu nezapře nejen Jakubův dnes již výrazný rukopis, ale i stejná východiska k tvorbě pro teenegerovskou generaci. Hlavní hrdina Holden Caulfield je vlastně jen o něco starším Adrianem Molem. Sejně jako on se zmítá v citových zmatcích, stejně jako si teprve oťukává možnosti svého vztahu k lidem, shodně s ním hledá sám sebe. Příběh vyprávěný, hraný a komentovaný Holdenem Caulfieldem ve dvojí podobě (mladého Holdena hraje Andrej Šoltys a zralého Holdena Ondrej Spišák) má v sobě veškerý půvab beetnické literatury 60.let, ale i její atmosféry, kterou (jako v Adrianovi) dokreslují dobové, v tomto případě převážně vánoční, americké šlágry. Krofta pracuje s imaginární nebo zástupnou rekvizitou a jsou to právě jevištní metafory, které dělají představení přitažlivým. Hlavním akcentem aranžmá je zde kruh (kruh života, kruh opakujících se situací), který se v inscenaci několikrát objevuje i v dalších významech (malá točna, která je jednou kruhovým kluzištěm jindy bezcílnou noční poutí taxíkem až po onu vítěznou a osvobozující jízdu na kolotoči v samotném závěru). Představení si na nic nehraje, má nadhled, současný jazyk a výtečný kontakt s mladým publikem. Musím říci, že mu hlavní cena – cena Henryka Jurkowského – unikla jen o fous. A jen vzhledem k tomu, že v tomto případě o loutkovém divadle při sebe shovívavějším pohledu nemůže být řeč. Nevím, jestli to bylo nějaké znamení shůry, ale právě při tomto představení nebombardovaly plachtu šapita provazy deště, ale výrazná sprška dozrálých kaštanů. Po prvotním šoku z téhle kanonády to působilo jako jeden z přirozených efektů tohoto představení!
Nina Malíková, členka medzinárodnej poroty, CZ
Bábkarská Bystrica 2008
....Vyššie sformulovaná zásada ( o udržaní štýlu) platí rovnako aj v prípade vynikajúceho predstavenia nitrianskeho divadla na námet známeho Salingerovho románu – „Kto chytá v žite“. Predstavenie sa odohráva na podlahe – v aréne stanu. Vystupujú tu herci, ktorí sa po odchode z priestoru hry slobodne pohybujú po okolí. Neschovávajú sa za kulisami. Pohyb hercov „riadi“ rozprávač – hrdinov dvojník – ktorý je od neho starší o skúsenosti prežitého života. Živo to pripomína dramaturgiu hry „Naše mesto“ od Wildera Thortona. Predstavenie má voľné dejové pásmo, postavy sa objavujú akoby mávnutím čarovného prútika rozprávača, a všetko preto, aby sa poukázalo na neľahký problém dospievania mladého človeka. Je tu tiež niekoľko trikov z bábkového divadla, ako napríklad platforma s volantom pre taxikára, alebo ta istá platforma zmenená na kolotoč zo zábavného parku. Je to vlastne výborné herecké predstavenie, ktoré sa svojimi experimentmi s rozprávačom pripisuje k experimentom amerického divadla 20. storočia.
Henryk Jurkowski, predseda medzinárodnej poroty, PL
Lakomstory z Londýna
Réžia/Hudba: Kamil Žiška
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna, bábky, kostýmy: Mona Hafsahl
Premiéra: 20. 2. 2009
Staré divadlo Karola Spišáka (SDKS) uviedlo v tejto sezóne príbeh Charlesa Dickensa Vianočná koleda pod názvom Lakomstory z Londýna v úprave režiséra inscenácie Kamila Žišku.
Nitrianska dramaturgia spoločne s režisérom Kamilom Žiškom vybrali titul, ktorý sa síce „odohral“ už dávno, ale jeho obsah sa s rozvojom divokého postsocialistického kapitalizmu stal opäť aktuálnym. Čas, keď opäť v rebríčku základných životných hodnôt u väčšiny ľudí dominujú peniaze a rozrástla sa chudoba, je znova tu. Príbeh lakomého mrzutého starca a chudobného chorého chlapca, ktorý nemá na lekára nie je príbehom už len z literatúry. Tvorcovia inscenácie tak prinášajú Dickensovu Vianočnú koledu v čase hospodárskej krízy. Nitriansky „Scrooge“ však nie je pochmúrnou sociálnou fotografiou zo studeného Londýna, ale skôr výletom do zasneženého zimného veľkomesta, kde sa okrem množstva iných príbehov odohráva aj ten o nešťastnom opustenom lakomcovi Scroogovi. Aj Žiškova verzia Vianočnej koledy je viac príbehom Scroogea než príbehom chlapca. Aj v nitrianskej verzii ide o premenu Scrooga.
Režisér Kamil Žiška posunul text do nadľahčenej podoby, vytvoril základný predpoklad pre žánrové posunutie ku klauniáde, pričom zachoval všetko etické posolstvo predlohy. Inscenáciu koncepčne postavil ako putovanie veselých klaunov, ktorí divákom predvádzajú príbeh o lakomstve a o tom, že „šťastie sa za peniaze kúpiť nedá, a že človek úctou a spolupatričnosťou k blížnemu dosiahne vnútorné naplnenie“ – takto si tvorcovia abstrahovali posolstvo inscenácie a podarilo sa im ho preniesť do hľadiska. Toto morálne posolstvo, ktoré sa dnes mnohým môže zdať ako rojčenie bolo nielenže zreteľné ale bolo podané nenápadne, príťažlivo a citlivo – zabalené do rúška láskavej a šantivej zábavy. Kamil Žiška kus svojej charizmy a pohodovosti preniesol na javisko nielen ako spoluautor, režisér, ale aj ako autor hudby.
Príbeh scénicky realizujú – hrajú, spievajú, rozprávajú piati bábkoherci, protagonisti strednej bábkohereckej generácie Oľga Schrameková, Roman Valkovič, Ivan Gontko a Milan Vojtela a skúsený charakterový herec, dlhoročný protagonista nitrianskeho bábkového javiska Ján Hrmo v úlohe Scrooga. Päť klaunov sa v radostnej nálade vyberie na výlet do Londýna, kde sa príbeh odohráva. Herci využívajú šikovne vymyslenú scénu známej činohernej scénografky a kostýmovej výtvarníčky Mony Hafsahl, ktorá je aj autorkou návrhov kostýmov do tejto inscenácie. Mona Hafsahl zvládla svoj bábkarský debut výborne, navrhla pomerne jednoduchú, účelnú a flexibilnú scénu, ktorá vytvárala akýsi pomyselný paraván, pred ktorým sa odohrávala väčšina deja, Vytvárala simultánny priestor pre naznačenie rôznych prostredí či komorný kútik Scroogovej samoty. Priestor členila kartónovými krabicami s drobným, ale významovo pestrým dekorovaním podľa presunov do jednotlivých miest deja či podľa potrieb jednotlivých situácií. Krabice tak raz slúžili ako domy či cintorín a pod. Scroogov príbytok bol členený veľkým oknom, no scéna vždy zostávala funkčná a voľná, dotváraná chrakteristickými detailmi určujúcimi prostredie alebo situáciu. V tomto kontexte treba pripomenúť koncepčné svietenie, ktoré výrazne pomáhalo k dotváraniu atmosféry jednotlivých obrazov. V temer klaunských „svetlých“ sekvenciách - charakteristických šantením, slovnými prekáračkami, výpočítavankami, spevom a tancom - režisér svietil naplno, v temnejších scénach odohrávajúcich sa napríklad u Scrooga pomocou svetla menil atmosféru.
V inscenácii sa bábky používali okrajovo. Režisér použil bábky v tejto inscenácii ako jeden z parciálnych výrazových prvkov inscenácie, ako nástroj pre budovanie komických situácií v inscenácii. Bábky tu mali recesistický charakter, pomocou ktorého sa vhodne dokresľovala a osviežovala atmosféra inscenácie a zdôrazňoval sa šantivý klaunský herecký štýl. Sviežo, radostne a recesne pôsobili najmä malé marionetky v kontraste so Scroogom v jeho životnej veľkosti.
Výtvarne bohaté a rôznorodé bolo aj zobrazenie duchov – ducha minulosti, ducha prítomnosti a ducha budúcnosti, do ktorých sa prezliekali herci-klauni, aby v sne postrašili spiaceho Scrooga.
Kostýmy Mony Hafsahl boli pestré, vkusné a živé, neboli klasickými kostýmami cirkusových klaunov. Boli iba jemne náznakové s prvkami klaunských kostýmov a masiek ako napríklad líčenie, červený nos, gašparkovská červená čiapka, voľný kabátec.
Nezvyčajnou vyrovnanosťou pôsobila celá bábkoherecká pätica Ján Hrmo,Oľga Schrameková, Roman Valkovič, Ivan Gontko a Milan Vojtela. Režisér hercov úspešne „naladil na jednu strunu“ pri zachovaní - bábkarským termínom povedané - figurálnej charakterotvornej pestrosti. Vo výkonoch hercov sa prejavila vyspelosť, skúsenosti, nadhľad a najmä kreativita. Inscenácia odsýpala v pomerne rýchlom tempe, čo si vyžadovalo vysoké herecké nasadenie. Bola dynamická, ale v tempe a rytme vyvážená. Režisér nakoncipoval štylizované herectvo štyroch klaunov a postavil ich do jemného kontrastu s temer civilným, len jemne štylizovaným herectvom Jána Hrmu v úlohe Scrooga. Hrmov Scrooge je síce šomravým, nepríjemným starším pánom, ale vôbec nepôsobí agresívne. Divák zreteľne rozoznáva, že herec iba predstavuje postavu Scrooga, nevžíva sa do nej, iba ju plasticky hrá, vníma kreatívneho Jána Hrmu v úlohe Scrooga, ktorý dôveryhodne predstavuje tento výrazný charakter. Takýto spôsob herectva samotnú postavu nijako neoslabuje, naopak dáva jej nadčasový charakter.
Dobrú príležitosť na kreovanie svojich figúr dostali aj predstavitelia klaunov. Všetci štyria spolu vytvárali jeden kompaktný celok, a predsa ponúkli divákom pestrú paletu figúr. Režisér obsadil do týchto rolí bábkohercov strednej generácie divadla, ktorí nielenže nesklamali, ale hrali s vysokým nasadením a vzájomne boli jeden pre druhého inšpiráciou. Akási zdravá rivalita prispela k maximálnym výkonom. Ťažko vyzdvihovať čo len jedného z nich, pretože boli vyrovnanou partiou, no azda najplastickejšou bola figúra, ktorú vytvoril Roman Valkovič. V nej bolo čosi viac, bolo v nej vnútorné zaangažovanie sa, ktoré prinieslo tú zvláštnu príchuť osudu klauna, ktorý sa mení vyzlečením svojho kabáta. V silnej klaunskej zostave svojim šarmom úputala Oľga Schrameková a opäť raz využila svoj výrazný spevácky talent, ktorý sa už akosi stal prirodzenou súčasťou jej herectva, pokiaľ jej to koncepcia inscenácie dovolí a režisér tieto schopnosti využije.
Hudba a spev sú neodmysliteľnou súčasťou inscenácií režiséra a hudobníka Kamila Žišku. Tak ako jeho réžie, i jeho hudobné vklady do inscenácií sú talentované a v jeho produkciách podstatné, či je už Žiška v úlohe autora hudby alebo hudobného interpreta, a to nielen vo svojich vlastných inscenáciách. Hudba je v jeho vlastných inscenáciách zväčša dôležitou koncepčnou záležitosťou, ktorá často určuje, nielen dokresľuje, charakter jeho inscenácií. Aj v nitrianskej inscenácii je hudba dôležitou zložkou, ktorá prispela k úspechu inscenácie.
Lakomstory z Londýna je mimoriadne vyvážená inscenácia nielen vo všetkých jej zložkách, ale aj vo vnútri jej jednotlivých zložiek. Je inscenáciou, ktorá je hravá a súčasná. Prostredníctvom svojej hravosti až šantivosti nesie silnú morálnu výpoveď.
Nitrianska dramaturgia spoločne s režisérom Kamilom Žiškom vybrali titul, ktorý sa síce „odohral“ už dávno, ale jeho obsah sa s rozvojom divokého postsocialistického kapitalizmu stal opäť aktuálnym. Čas, keď opäť v rebríčku základných životných hodnôt u väčšiny ľudí dominujú peniaze a rozrástla sa chudoba, je znova tu. Príbeh lakomého mrzutého starca a chudobného chorého chlapca, ktorý nemá na lekára nie je príbehom už len z literatúry. Tvorcovia inscenácie tak prinášajú Dickensovu Vianočnú koledu v čase hospodárskej krízy. Nitriansky „Scrooge“ však nie je pochmúrnou sociálnou fotografiou zo studeného Londýna, ale skôr výletom do zasneženého zimného veľkomesta, kde sa okrem množstva iných príbehov odohráva aj ten o nešťastnom opustenom lakomcovi Scroogovi. Aj Žiškova verzia Vianočnej koledy je viac príbehom Scroogea než príbehom chlapca. Aj v nitrianskej verzii ide o premenu Scrooga.
Režisér Kamil Žiška posunul text do nadľahčenej podoby, vytvoril základný predpoklad pre žánrové posunutie ku klauniáde, pričom zachoval všetko etické posolstvo predlohy. Inscenáciu koncepčne postavil ako putovanie veselých klaunov, ktorí divákom predvádzajú príbeh o lakomstve a o tom, že „šťastie sa za peniaze kúpiť nedá, a že človek úctou a spolupatričnosťou k blížnemu dosiahne vnútorné naplnenie“ – takto si tvorcovia abstrahovali posolstvo inscenácie a podarilo sa im ho preniesť do hľadiska. Toto morálne posolstvo, ktoré sa dnes mnohým môže zdať ako rojčenie bolo nielenže zreteľné ale bolo podané nenápadne, príťažlivo a citlivo – zabalené do rúška láskavej a šantivej zábavy. Kamil Žiška kus svojej charizmy a pohodovosti preniesol na javisko nielen ako spoluautor, režisér, ale aj ako autor hudby.
Príbeh scénicky realizujú – hrajú, spievajú, rozprávajú piati bábkoherci, protagonisti strednej bábkohereckej generácie Oľga Schrameková, Roman Valkovič, Ivan Gontko a Milan Vojtela a skúsený charakterový herec, dlhoročný protagonista nitrianskeho bábkového javiska Ján Hrmo v úlohe Scrooga. Päť klaunov sa v radostnej nálade vyberie na výlet do Londýna, kde sa príbeh odohráva. Herci využívajú šikovne vymyslenú scénu známej činohernej scénografky a kostýmovej výtvarníčky Mony Hafsahl, ktorá je aj autorkou návrhov kostýmov do tejto inscenácie. Mona Hafsahl zvládla svoj bábkarský debut výborne, navrhla pomerne jednoduchú, účelnú a flexibilnú scénu, ktorá vytvárala akýsi pomyselný paraván, pred ktorým sa odohrávala väčšina deja, Vytvárala simultánny priestor pre naznačenie rôznych prostredí či komorný kútik Scroogovej samoty. Priestor členila kartónovými krabicami s drobným, ale významovo pestrým dekorovaním podľa presunov do jednotlivých miest deja či podľa potrieb jednotlivých situácií. Krabice tak raz slúžili ako domy či cintorín a pod. Scroogov príbytok bol členený veľkým oknom, no scéna vždy zostávala funkčná a voľná, dotváraná chrakteristickými detailmi určujúcimi prostredie alebo situáciu. V tomto kontexte treba pripomenúť koncepčné svietenie, ktoré výrazne pomáhalo k dotváraniu atmosféry jednotlivých obrazov. V temer klaunských „svetlých“ sekvenciách - charakteristických šantením, slovnými prekáračkami, výpočítavankami, spevom a tancom - režisér svietil naplno, v temnejších scénach odohrávajúcich sa napríklad u Scrooga pomocou svetla menil atmosféru.
V inscenácii sa bábky používali okrajovo. Režisér použil bábky v tejto inscenácii ako jeden z parciálnych výrazových prvkov inscenácie, ako nástroj pre budovanie komických situácií v inscenácii. Bábky tu mali recesistický charakter, pomocou ktorého sa vhodne dokresľovala a osviežovala atmosféra inscenácie a zdôrazňoval sa šantivý klaunský herecký štýl. Sviežo, radostne a recesne pôsobili najmä malé marionetky v kontraste so Scroogom v jeho životnej veľkosti.
Výtvarne bohaté a rôznorodé bolo aj zobrazenie duchov – ducha minulosti, ducha prítomnosti a ducha budúcnosti, do ktorých sa prezliekali herci-klauni, aby v sne postrašili spiaceho Scrooga.
Kostýmy Mony Hafsahl boli pestré, vkusné a živé, neboli klasickými kostýmami cirkusových klaunov. Boli iba jemne náznakové s prvkami klaunských kostýmov a masiek ako napríklad líčenie, červený nos, gašparkovská červená čiapka, voľný kabátec.
Nezvyčajnou vyrovnanosťou pôsobila celá bábkoherecká pätica Ján Hrmo,Oľga Schrameková, Roman Valkovič, Ivan Gontko a Milan Vojtela. Režisér hercov úspešne „naladil na jednu strunu“ pri zachovaní - bábkarským termínom povedané - figurálnej charakterotvornej pestrosti. Vo výkonoch hercov sa prejavila vyspelosť, skúsenosti, nadhľad a najmä kreativita. Inscenácia odsýpala v pomerne rýchlom tempe, čo si vyžadovalo vysoké herecké nasadenie. Bola dynamická, ale v tempe a rytme vyvážená. Režisér nakoncipoval štylizované herectvo štyroch klaunov a postavil ich do jemného kontrastu s temer civilným, len jemne štylizovaným herectvom Jána Hrmu v úlohe Scrooga. Hrmov Scrooge je síce šomravým, nepríjemným starším pánom, ale vôbec nepôsobí agresívne. Divák zreteľne rozoznáva, že herec iba predstavuje postavu Scrooga, nevžíva sa do nej, iba ju plasticky hrá, vníma kreatívneho Jána Hrmu v úlohe Scrooga, ktorý dôveryhodne predstavuje tento výrazný charakter. Takýto spôsob herectva samotnú postavu nijako neoslabuje, naopak dáva jej nadčasový charakter.
Dobrú príležitosť na kreovanie svojich figúr dostali aj predstavitelia klaunov. Všetci štyria spolu vytvárali jeden kompaktný celok, a predsa ponúkli divákom pestrú paletu figúr. Režisér obsadil do týchto rolí bábkohercov strednej generácie divadla, ktorí nielenže nesklamali, ale hrali s vysokým nasadením a vzájomne boli jeden pre druhého inšpiráciou. Akási zdravá rivalita prispela k maximálnym výkonom. Ťažko vyzdvihovať čo len jedného z nich, pretože boli vyrovnanou partiou, no azda najplastickejšou bola figúra, ktorú vytvoril Roman Valkovič. V nej bolo čosi viac, bolo v nej vnútorné zaangažovanie sa, ktoré prinieslo tú zvláštnu príchuť osudu klauna, ktorý sa mení vyzlečením svojho kabáta. V silnej klaunskej zostave svojim šarmom úputala Oľga Schrameková a opäť raz využila svoj výrazný spevácky talent, ktorý sa už akosi stal prirodzenou súčasťou jej herectva, pokiaľ jej to koncepcia inscenácie dovolí a režisér tieto schopnosti využije.
Hudba a spev sú neodmysliteľnou súčasťou inscenácií režiséra a hudobníka Kamila Žišku. Tak ako jeho réžie, i jeho hudobné vklady do inscenácií sú talentované a v jeho produkciách podstatné, či je už Žiška v úlohe autora hudby alebo hudobného interpreta, a to nielen vo svojich vlastných inscenáciách. Hudba je v jeho vlastných inscenáciách zväčša dôležitou koncepčnou záležitosťou, ktorá často určuje, nielen dokresľuje, charakter jeho inscenácií. Aj v nitrianskej inscenácii je hudba dôležitou zložkou, ktorá prispela k úspechu inscenácie.
Lakomstory z Londýna je mimoriadne vyvážená inscenácia nielen vo všetkých jej zložkách, ale aj vo vnútri jej jednotlivých zložiek. Je inscenáciou, ktorá je hravá a súčasná. Prostredníctvom svojej hravosti až šantivosti nesie silnú morálnu výpoveď.
Doc. Ida Hledíková-Polívková PhD.